Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Vyvracia výskum mozgu život po smrti?

Otázka:
V ľudovom podaní sa hovorí, že spánok je “malým bratom smrti“. To sa mi zdalo byť logické –  smrťou sa preruší spojenie medzi telom a dušou, spánkom sa len uvoľní; snívame, pretože sa naša duša prechádza po pláňach onoho sveta. Teraz som sa však dozvedel o výsledkoch výskumu mozgu, ktoré život na onom svete spochybňujú. Podľa nich sú všetky naše snové zážitky spôsobené vysokou nočnou aktivitou mozgu. Keďže nervové bunky vydávajú impulzy a vytvárajú nové prepojenia, vznikajú obrazy a zvuky, ktoré vnímame ako sen. Pomocou látky dimetyltryptamín (DMT) sa okrem toho podarilo umelo reprodukovať zážitky blízkej smrti vrátane vízii onoho sveta. Telo údajne túto látku vo zvýšenej miere vylučuje práve pred smrťou. Nevyvracajú výsledky týchto výskumov život po smrti?

Odpoveď:

Nie, ale môžeme ich považovať za pohnútku k tomu, aby sme sa výsledkami moderného výskumu mozgu zaoberali trochu podrobnejšie, pretože i týmto spôsobom sa môžeme dozvedieť viac o svojom ľudskom bytí.

Vedci dokážu pomocou zobrazovacích metód stále presnejšie sledovať, čo sa deje v mozgu počas spánku. Dnes vieme, že sa každú noc striedajú tzv. fázy REM (Rapid Eye Movements, rýchle pohyby očí za zatvorenými viečkami) a fázy bez REM. Približne každých 90 minút začína nová fáza REM. V prvej polovici noci prevláda hlboký spánok, neskôr spánok REM, ktorý tvorí asi jednu pätinu celkovej doby spánku. Fázy REM sú považované za veľmi bohaté na sny a počas týchto fáz je možné tiež registrovať intenzívnu činnosť mozgu. Výskumy ukázali, že spánok REM je pre mnoho živočíchov (nielen pre ľudí, ale aj pre ostatné cicavce a vtáky) veľmi dôležitý. Zdá sa, že je bezpodmienečne nutný pre mnoho vývojových procesov, pretože počas neho sú aktivované nervové spojenia, ktoré by inak zakrpateli. Napríklad dojčatá trávia asi osem hodín denne v spánku REM.

Čo sa týka ľudského vedomia, z takýchto poznatkov výskumu mozgu nemožno vyvodzovať žiadne zásadne nové závery. Pretože nech sa už týmto spôsobom pozoruje čokoľvek, vždy ide len o aktivitu neurónov v určitých oblastiach mozgu. To samozrejme vôbec nič nehovorí o vzniku vedomia, ani o našom duchovno-duševnom prežívaní.

Z celostného pohľadu nevzniká vedomie v mozgu, ale ide o duchovno-duševnú schopnosť. Duša sa ako nositeľ vedomia iba spája s hmotným telom. V noci sa spojenie duchovného vedomia s telom uvoľňuje a denné vedomie sa vypína. Telesné funkcie ku ktorým patrí aj funkcia mozgu bežia v noci v „automatickom režime“, teda bez vplyvu nášho vedomia. Tieto fázy, v ktorých vedomie zostáva doslova mimo, sa zdajú byť pre telesný vývoj také dôležité preto, lebo ide obrazne povedané o „synchronizáciu“ menej pohyblivej telesnej roviny s vedomými zážitkami v rýchlejšej duševnej rovine. V mozgu sa spracovávajú dojmy, triedi sa a vyhodnocuje obsah pamäte atď. Preto sa nám problém zdá byť jasnejší, prehľadnejší, riešiteľnejší po tom, ako sme ho nechali uležať v spánku. A tieto spracovávacie procesy bezpochyby tiež často vstupujú do našich snových zážitkov.

Sledované mozgové aktivity však nevypovedajú nič o tom, čo vedomá duša počas noci prežíva. Môžeme sa domnievať, že fázy REM (okrem už spomínaných procesov spracovania) odrážajú aj naše duchovno-duševné aktivity, že teda hmotné telo rýchlymi pohybmi očí, ako v závetrí sleduje niečo, čo duša prežíva na onom svete.

Preto by sme mozog mali zásadne chápať ako prijímací nástroj. Sledované mozgové prúdy nie sú „vysielače“, ktoré tvoria vedomie, ale prejavy prijímania a spracovávania signálov, ktoré na jednej strane pochádzajú z tela a na druhej strane tiež z vedomého, duchovno-duševného, vnútorného sveta.

Vôbec by nás pritom nemalo prekvapiť, že určité zážitky, ktoré sa podobajú skúsenostiam blízkej smrti, možno umelo vyvolať špeciálnymi látkami, pretože vnútorné, duševné prežívanie je vždy úzko vzájomne previazané s telesným stavom. Telesné procesy môžu meniť vedomé vnímanie rovnako, ako majú duchovno-duševné procesy vplyv na telesné zdravie.

Kým je duša spojená s telom, je jej schopnosť prežívania a pamätania zviazaná s činnosťou mozgu. Preto sa hovorí o dennom vedomí – na rozdiel od spánku, pri ktorom mozgové funkcie slúžiace dennému vedomiu pracujú „v úspornom režime“. Denné vedomie je manipulovateľné napríklad chirurgickými zákrokmi na mozgu, hypnózou, drogami alebo aj určitými liekmi. Z toho by sa však nemalo vyvodzovať, že mozog vedomie vytvára, mozog je a zostáva sprostredkovateľom.

Veda sa po dlhú dobu pokúšala vysvetliť existenciu skúseností blízkych smrti špeciálnymi chemickými reakciami, skratmi v mozgu alebo nedostatkom kyslíka v mozgu. Tieto teórie museli byť neskôr  zanechané, pretože ďalšie lekárske štúdie preukázali, že typické skúsenosti blízke smrti sa objavujú aj u pacientov, ktorých mozgové funkcie úplne skolabovali.

Holandský kardiológ Dr. Pim van Lommel, uskutočnil už v rokoch 1988 až 1992 rozsiahlu štúdiu zážitkov blízkych smrti (NDE – Near Death Experience) v kontrolovaných podmienkach. Preskúmal celkom 344 pacientov, ktorí už boli klinicky mŕtvi, ale podarilo sa ich znovu oživiť. Išlo teda o ľudí, ktorých srdce nefungovalo v priemere asi dve minúty a u ktorých preto nebola už registrovaná ani žiadna aktivita mozgu.

Ak dôjde k zástave srdca, človek upadne v priebehu niekoľkých sekúnd do bezvedomia; po 6,5 sekundách ukazuje elektroencefalograf symptómy nedostatku kyslíka v mozgu; po asi 10 až 20 sekundách potom ukazuje EEG nulovú čiaru, teda úplný výpadok všetkej elektrickej aktivity v mozgovej kôre.

Aj títo pacienti však napriek úplnému výpadku funkcií svojho mozgu popisovali stav rozšíreného, ​​jasného vedomia, typický pre NDE.

Dr. Pim van Lommel prišiel na základe tejto a ďalších štúdií k jednoznačnému záveru: ľudské vedomie nemôže byť zviazané s mozgom a telom!

Skúsenosti blízkej smrti nie sú teda dôsledkom poruchy mozgu. Z môjho pohľadu opisujú naše prvé kroky do onoho sveta, v ktorom vedome žijeme ďalej bez hmotného tela.

Ďalšie články témy “Smrť a druhý svet”