Osobnosti 

   Herbert Vollmann                  

Okruhy tém

   Médiá - video - nové             
   Médiá - audio - nové            
   Svetonázor a náboženstvo  
   Zdravie a medicína              
   Veda a reč prírody               
   Výchova a vzdelanie            
   Umenie a kultúra                  
   Človek a svet                        
   Duch a duša                         
   Osud a reinkarnácia             
   Smrť a druhý breh                 
   Spoločnosť                            

 Centrum Sveta Grálu 

   Základné informácie             
   Kalendár podujatí                  
   Kde nás nájdete                    
   Fotogaléria                            

 Fórum 

   Prednášky                           
   Príspevky čitateľov              
   Rozšírená listáreň               
   Svet Grálu a médiá             
   Napíšte nám                         

 Servis 

   2 % z dane                            
   Impressum                           
   Kontakt na redakciu             
   Mapa stránok                       

  TÉMA:    Smrť a druhý breh

 
Zdanlivý raj večného odpočinku
PATMOS: Svědectví ze života po smrti
 

Dvere vo veľkej bráne boli otvorené a k nim sa zo všetkých strán ponáhľali ľudia, tlačiac sa u vchodu vo veľkom chvate. Náhlenie, s ktorým sa hrnuli dovnútra, bolo nákazlivé. Sotva sa moji druhovia vrhli na kolená, hneď zasa vyskočili, aby sa v zmätenom chvate ponáhľali vpred. Tlačili sa ku dverám a vo svojom náhlení boli bezohľadní ku druhým. Skoro všetci zabúdali na vážnosť a slušnosť.


Na druhom brehu

... Zmätený a nanajvýš rozrušený prichádzam k bráne. Strážca brány, sivovlasý starec, nijako sa nestarajúci o tlačenicu ľudí, spozoroval, že stojím vzdialený zástupu.

„Prečo nevojdete dovnútra?“ spýtal sa ma zdvorilo, zrejme udivený mojim neobyčajným chovaním. Toto oslovenie zmiatlo ma ešte viac a ja som prešiel vchodom okolo neho.

Ocitol som sa vo veľkej, pomerne nízkej sále, kde bolo zhromaždených asi dve tisíc ľudí. Rozdelení po skupinách, jedni spievali, druhí sa modlili, opäť iní počúvali kázanie kňazov, ktorí v značnom počte riadili všetky tieto obrady. Z toho všetkého vznikajúci zmätok hlasov bol neopísateľný. Tí, ktorí spievali, obracali zraky nahor s výrazom nadmernej blaženosti, avšak tí, ktorí načúvali kazateľom, priamo vsávali každé slovo chtivo a plní slasti, bez toho, že by sa boli dali, ako sa zdalo, nejako mýliť týmto zmätkom neharmonických zvukov. Kňazi i tí, ktorí okolo nich boli zoskupení, zdali sa byť ako u vytrženia podobnému stavu šialenstva.

„Čo to všetko môže znamenať?“ vírilo v mojej mysli. „Títo ľudia sú ako bez seba.“ Potom sa veľmi hlasito pýtam jedného, ktorý stál tesne vedľa mňa, na význam videného. „To znamená,“ znela nadšená odpoveď, „že sme v nebi, kde budeme naveky chváliť Boha pobožnosťou, ktorá nikdy neustane.“

Pri týchto slovách prepadla ma úzkosť a moje oči hľadali východ. Nech tu zostanú, keď chcú, a nech si pokračujú vo fanatickom zápale po celú večnosť, - ja som sa však chcel dostať čo najskôr odtiaľ preč. Toto tu mohlo snáď pre týchto ľudí byť nebom, ale pre mňa to nemohlo nikdy byť večnou blaženosťou. „Východ, rýchlo východ von,“ búrilo mojou mysľou, avšak k môjmu úžasu nikde východ nebol. Všade len pevné, nepreniknuteľné steny; dvere zrejme zmizli. Plný úzkostlivého znepokojenia vraciam sa do sály a usadám. Zo všetkých strán doráža na môj sluch hrozný hluk zo zmätených hlasov kázní, modlitieb a spevov. Ohlušený a omámený cítim sa blízko pomätenosti. Začal sa ma zmocňovať pocit smrteľného dusenia. Z posledných síl vstávam a potácajúc pozdĺž steny snažím sa vysloviť v duchu prosbu o vyslobodenie z tohto zajatia. Asi uprostred sály objavili sa odrazu malé dvere a ja som sa do nich rýchlo vrhol.

Za dverami bola opäť sála skoro tak veľká ako predchádzajúca a tiež s toľkými ľuďmi. Tu nebolo síce kázania, ani modlitieb a spevov, ale hluku tam bolo opäť všade plno. Jedni jedli a pili, stojac okolo stola, na ktorých bolo nahromadené všelijaké občerstvenie. Iní sedeli alebo ležali na laviciach a driemali so známkami krajnej únavy. Väčšina sa však prechádzala neustále sem a tam a všetci tí ľudia hovorili rozčúlene o svojom terajšom postavení. Horúce náboženské vytrženie premenilo sa tu vo veľmi prejavovanú nespokojnosť a tieseň.

Po občerstvení u jednej tabule cítim sa trochu uspokojený a so záujmom sa rozhliadam naokolo. Prisadám si na lavicu vedľa staršej ženy, ktorej tvár ma upútala výrazom najhlbšej skľúčenosti. Preto sa jej pýtam s opravdivou účasťou po príčine jej zármutku, tak veľmi na nej viditeľného.

Začala rozprávať: „Trpím tu veľmi, je to ako vo väzení, z ktorého nemôžem nájsť východ von. Bolo mi povedané, že hneď ako sa tu najem, musím naspäť do vedľajšieho kostola a zúčastniť sa zasa modlenia a spievania. Až budem opäť potrebovať potravu, že môžem sem vojsť a potom zasa opäť na kázanie a tak stále po celú večnosť. To vraj je nebeský život. Robím, čo mi prikázali, ale čím dlhšie som tu, tým je mi hroznejšie. Trvá to už najmenej päťdesiat hodín, ale ani päťdesiat rokov u nás doma na zemi nezdalo sa mi tak dlho. Hlava sa mi chce rozskočiť už pri púhom pomyslení, že mám zasa počúvať kázanie, alebo sa stále modliť a spievať kostolné pesničky. Som iste zlým človekom, že ma napadajú také myšlienky, ale cítim, že čo budem živá, nechcem nejakého kazateľa už nikdy ani vidieť, nie tak ešte počúvať.“

„A povedzte mi popravde, nepredstavovala ste si takto nebeskú blaženosť?“ znela moja otázka.

„Ó áno, ale teraz som už zakúsila ku svojej škode a nešťastiu, že sa v tom vôbec nedá nájsť nejaká blaženosť. Teraz si takto predstavujem najhoršie strasti. Keby ma nútili, aby som išla znovu tam vedľa a bez prestania odriekavala modlitby a spievala, tak neviem, čo by som vykonala. Snáď by som kričala, alebo sa zbláznila. Zomriem, ak ma neprepustia.“ Pri týchto slovách sa ohliadala placho a bojazlivo okolo seba.

„Myslím, že nás čoskoro prepustia,“ vravím jej utešujúco. „Beztak dospievam k poznaniu, že to všetko je iba nastrojená hra s nami, ktorá musela byť dopustená k nášmu poučeniu, aby sme poznali, aké pochabé a prostomyseľné boli naše nesprávne predstavy o nebi a večnej blaženosti.“

Lúč nádeje zasvitol v unavených očiach stareniných, keď to počula. „Keby ma len pustili von a nechali ma niečo robiť,“ povedala ľútostivo; „keby som len mohla vykonávať užitočnú prácu, ako bolo predtým mojim zvykom každý deň!“

Po opakovanom povzbudení tejto ženy postupujem pozdĺž druhej strany siene. Tam sa odrazu objavili dvere, ktoré predtým nebolo vidieť. Bez zaváhania vchádzam do tretej sály, ktorá bola preplnená ľuďmi. Tu vládol najhorší zmätok: podlaha bola posiata zvyškami ovocia a všelijakými útržkami odevov, ľudia vypadali neučesaní a zdivočení, narážali do seba navzájom, tlačiac sa v húfoch sem a tam po celej sále. Zmizlo všetko náboženské zanietenie, ktoré týchto ľudí napĺňalo pri ich vstupe do prvej dvorany. Miesto neho nastúpila tu panika a hádky, obzvlášť na druhej strane sály, kde bola najväčšia tlačenica okolo veľkej uzatvorenej brány zrejme v očakávaní, že sa im otvorí. Keď sa mi podarilo zvoľna sa tam pretlačiť, bolo počuť v dave i hlasné kliatie mnohých, ktorí bojovali u brány o výhodnejšie postavenie.

Bolo jasné, že všetky tieto nepríjemnosti spôsobila len moja zvedavosť pri nasledovaní skupiny ľudí. Ich kňazský vodca môže iste teraz vidieť, kam nás to zaviedol. Je to vskutku miesto, kde sa každý pobožnostkár vylieči z predstavy o večnom odpočinutí a večnej blaženosti v kostole ...

Poučenie v meste novo príchodzích

„Nebo je kráľovstvom užitočnosti, kde každý ľudský duch usiluje ku Svetlu a je blažene zamestnaný takou prácou, ku ktorej sa hodí a ktorá slúži k obecnému dobru všetkých. Je to práca, ktorá každého nesmierne teší a ktorú koná s veľkou radosťou. Keby ju nesmel vykonávať, cítil by sa nanajvýš nešťastným a jeho nebo by mu prestalo byť nebom. Takých blažených zamestnaní je bezpočet. Ich rozmanitosť je ďaleko väčšia, než na zemi.

Svetlé nebeské oblasti nie sú miestom, kde sa nerobí nič, lebo potom by prestali byť miestom blažených ľudí. Trvalé šťastie spočíva v konaní užitočných činností“.

*Poznámka:
Ľudský duch sa po smrti tela nachádza ešte len v úrovni jemnej hrubohmotnosti – v bezprostrednej blízkosti Zeme, čo ani zďaleka nemožno považovať za raj ľudských duchov.

 

Bližšie v knihe nakladateľstva PATMOS: Svědectví ze života po smrti

Napíšte nám  svoje osobné skúsenosti a stretnutia s neviditeľnými javmi

  Vytlačiť článok     Poslať odkaz mailom   Zdieľaj článok

Rýchle hľadanie

Kliknite na...

Svet Grálu TV na Youtube

Časopis Svet Grálu
na Facebooku

Kalendár podujatí

Prednášky pre verejnosť
Ponuka podujatí organizovaných 
Neziskovou org. Svet Grálu
a  Nadáciou Posolstva Grálu
v roku 2017
   novinka!

Editoriál

Vážení čitatelia!
V živote sme neočakávane posta- vení pred otázky, ktoré nás, zdá sa, zastihnú vždy nepripravených. Sme postavení pred riešenie ne- predpokladaných, a často aj neže- laných situácií.
Mám známu, ktorá ako sedemnásť- ročná mala autonehodu. Zrazil ju motocykel. Pre dospievajúce dievča to bol šok, s ktorým sa dlho nevedela vysporiadať. Vyvstali otázky. Prečo ja?       Viac...

Knižná ponuka

Abd-ru-shin
Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu


Tu v predaji

--- A K C I A ---

Kolekcia štyroch DVD!
17,80 € (536,24 Sk)

Pri kúpe celej DVD edície
získate štyri DVD za výhodnú cenu.

Akciová ponuka DVD obsahuje:
DVD Smrť a druhý breh
DVD Strach a depresia
DVD Umrieť dôstojne
DVD Osud a reinkarnácia