Informácie mailom 

   Zaregistrujte sa a                
   budeme vám posielať        
   informácie mailom
      
       

 Svet Grálu 

   Zoznam  časopisov               
   e-časopis                                

 Servis 

   2 % z dane                            
   Kontakt na redakciu             

Vianoce bez zvonov

Autor: Hans Schäufler

Deliaca čiara medzi dobrým a zlým nevedie nikdy naprieč národmi, politikou ani cirkvami; jedinou vizitkou človeka je „Aký si, človeče?“ a jediným svedkom za a proti sú naše skutky, myšlienky a pohnútky. Čierno-biele videnie sveta je jednoduché, ale chýba mu podstatná maličkosť – život.

Vianočný príbeh.

Vždy, keď nastanú Vianoce, keď mám niekoľko dní času pre seba, listujem vo zväzku zažltnutých školských zošitov, svojom denníku z druhej svetovej vojny. A zakaždým pritom znovu prežijem ten zvláštny večer, naplnený čarom vianočného zvestovania.

Bol som vtedy spravodajským dôstojníkom tankového oddielu. Boje pred bránami Moskvy trvali niekoľko týždňov a straty boli veľké. Nakoniec sme podľahli presile sibírskych jednotiek zvyknutých na tuhé zimy. Len asi sto mužov z našej jednotky vydržalo túto nemilosrdnú zimnú vojnu bez ujmy na živote a zdraví. My, ktorí sme prežili, sme dostali rozkaz prebojovať sa späť do východiskového postavenia a zhromaždiť sa v Kromoch, malom mestečku juhozápadne od mesta Orel.

Tu nás očakávala poľná pošta. Balíčky a listy z domova, ktoré nám dlhú dobu nemohli byť doručené, našli konečne svojich adresátov. Tu sme chceli osláviť svoje prvé Vianoce v Rusku. Spolu s naším divíznym kňazom sme chceli usporiadať vianočnú slávnosť narodenia Ježiša Krista.

Neďaleko mestečka stál polorozpadnutý ruský kostol orientálneho vzhľadu s piatimi zvláštne zaoblenými cibuľovitými vežičkami. V roku 1917 vyhodili komunisti klenbu kostola do povetria, a neskôr sa budova využívala ako sklad obilia. Vo vnútri chrámu bolo po kolená snehu, z prázdnych okien viseli cencúle a odrené steny pokrývala inovať.

V zasneženom kostole, pod sivými snehovými mrakmi ruského neba sme postavili dve jedličky a ozdobili ich sviečkami a vianočnými ozdobami z balíčkov od našich milých. Mladí vojaci nadšene stĺkali z hrubých dosiek masívny oltár a lavičku pred oltárom, aby sme mali kde pokľaknúť pri svätom prijímaní. Uprostred toho rezania a búchania sa náhle objavil vojenský posol a odovzdal mi naliehavý rádiogram: „K mestu sa blíži pluk kozákov – zvýšená činnosť partizánov v meste – podľa hlásenia agentov pripravujú ruské oddiely, prezlečené do civilu útok, a povedú ho odtiaľto.“

Chrámovou loďou otvorenou k nebu zneli tupé údery kladív tvrdo, a predsa akosi slávnostne.

Mali byť všetky tie prípravy na vianočný sviatok zbytočné? Ak teraz odovzdám rádiogram svojmu veliteľovi, budeme musieť bez meškania obsadiť pozície pred mestom, aby sme odvrátili ohlásený útok. Nechcel som uveriť, že by Rusi mohli prísť práve v nasledujúcich dvoch hodinách. To som svojim kamarátom, ktorí sa ako ja tešili na hodinu rozjímania, nemohol urobiť. Zahnal som všetky obavy a rádiogram bez slova schoval do vrecka. Snáď mi môj veliteľ odpustí.

Noc prišla skoro. Postavili sme okolo kostola stráže, aby nás nikto neprekvapil. Zvyšných osemdesiat mužov sa strácalo v rozľahlom chráme. Zbožne sme načúvali svätej omši a zabudli na všetko navôkol. Bol to zvláštny pohľad. Pri neozdobenom oltári stál náš kňaz, skoro strašidelne ožiarený mihotavým svetlom sviečok, rozbitou chrámovou klenbou sa ticho znášali snehové vločky a opatrne padali na ramená sivých vojenských uniforiem miništrantov, na omšové rúcho kňaza i na vetvičky vyzdobených vianočných stromčekov.

Otočil som sa, aby som sa pozrel do tvárí vojakov, a nemohol som uveriť vlastným očiam. Hlava na hlave stáli za nami obyvatelia Kromov, fúzatí muži v sandáloch z hovädziny ovinutých handrami, ženy v ovčích kožušinách s tmavými šatkami na hlavách. Ešte nikdy v živote som však nevidel také krásne, vierou prežiarené tváre. Muži a ženy z Kromov sotva rozumeli slovám evanjelia, avšak radostná zvesť o narodení Krista im napriek tomu neunikla. Slzy stekali po tvárach rozbrázdených starosťami, hladom a vojnou, a z ich očí žiarila „sláva Bohu na výsosti a pokoj ľuďom na zemi“.

Môj pohľad kĺzal z tváre na tvár. Náhle som v temnom kúte kostola zazrel skupinu mladých ruských mužov s baranicami na hlavách, ktoré si pri príchode do chrámu Pána zo vzdoru nesňali. V ich očiach sa zračila hrozivá nenávisť. Všimol som si aj vysokého, štíhleho muža s ostrými črtami a inteligentným pohľadom. Ako blesk mi prešiel mysľou rádiogram, a zaliala ma horúčava. Tento nápadný muž uprostred skupiny, ktorá sa nehodila do slávnostného prostredia chrámu, neustále priťahoval môj pohľad.

Jedna stará žena so snehobielymi vlasmi, chrbtom ohnutým tiažou rokov, si počas premenenia kľakla do snehu, zavzlykala a trasúcou rukou urobila znamenie kríža. Mladí Rusi stáli ešte stále v prítmí, ale zdalo sa mi, že ich tváre už nie sú také nezúčastnené. Keď sme potom kráčali po svätom prijímaní späť na svoje miesta, nevidel som už ani ich posmešný úsmev.

Pri požehnaní sa stalo niečo zvláštne. Kňaz žehnal zopnutými rukami zástup kľačiaci v snehu znamením kríža Vykupiteľa. Rusov aj Nemcov, priateľov aj nepriateľov. Nápadný muž uprostred skupiny – pod neforemným kožuchom mal dôstojnícke čižmy, to som mohol teraz, keď všetci kľačali, dobre vidieť – pomaly sňal kožušinovú čiapku a sklonil hrdú hlavu, a všetci mladí Rusi ho nasledovali – síce váhavo, ale bez výnimky.

Dve fúkacie harmoniky začali hrať koledu „Tichá noc, svätá noc“. Melódia sa odrážala od zasnežených stien a vietor ju niesol otvorenou klenbou ku kamarátom, ktorí stáli vonku na stráži. Oblak bieleho dychu stúpal nahor nad slávnostné zhromaždenie a strácal sa v tme.

Chrám Pána sa pomaly vyprázdnil, ja som ho opúšťal ako posledný. Vonku mi vyšiel v ústrety muž s dôstojníckymi čižmami. Dlho sa mi díval mlčky do očí, a v jeho pohľade bol zvláštny lesk. Potom povedal lámanou nemčinou, slávnostne a rozvážne: „Kristus sa narodil!“ Potom ma podľa starého ruského zvyku pobozkal na obe líca. Dlho sme si stískali ruky a ja som mu rozumel, aj keď už nepovedal ani slovo. Potom sa otočil a vyšiel pevným krokom do noci, ale nie vyšliapanou cestičkou k mestu. Kráčal po kolená snehom a razil si svoju vlastnú cestu. Krok za krokom šiel rovno bez ohliadnutia do tmy, Svetlu v ústrety.


(z časopisu Svet Grálu č.14/2007)

 

 

  Vytlačiť článok     Poslať odkaz mailom   Zdieľaj článok

Rýchle hľadanie

Kliknite na...

Svet Grálu TV na Youtube

Časopis Svet Grálu
na Facebooku

Kalendár podujatí

Prednášky pre verejnosť
Ponuka podujatí organizovaných 
Neziskovou org. Svet Grálu
a  Nadáciou Posolstva Grálu
v roku 2017
   novinka!